Home | Gréckokatolícke arcibiskupstvo Prešov | Gréckokatolícka eparchia Košice | Gréckokatolícka eparchia Bratislava  

Aktuálne číslo

Archív

História časopisu

Cena Emila Korbu

Súťaž Slova

Ankety

Čitáreň

Pre prispievateľov

Reklama a inzercia
Kontakt

2008/01  Voda, voda, voda...  

 2008/02  Nemusí to byť iba týždeň

 2008/03  Otvára dvere evanjelizácii

---

Rozhovor 2008/03
Otvára dvere evanjelizácii

Už viac ako desať rokov prichádza na Slovensko. Oslovuje svojou vitalitou a južanským temperamentom. O tom, že Boží dotyk uzdravuje nielen telo, ale aj dušu človeka, sme sa pri jednom zo stretnutí porozprávali s o. Ricardom Argaňarazom, zakladateľom Komunity Ján Krstiteľ, ktorá v súčasnosti pôsobí vo viacerých krajinách sveta.

Na Slovensku nie ste prvýkrát. Kto vás vlastne nasmeroval na Slovensko? Ako to, že ste sa tu zrazu „zjavili“?
Niektorých bratov, ktorí tu pracovali predovšetkým v charizmatickej obnove, sme ako Komunita Ján Krstiteľ spoznali na medzinárodnej evanjelizačnej škole. Tam prišiel aj o. Milan Bednárik, rímskokatolícky kňaz, a ďalší. Tam sme sa vtedy spoznali a otec Milan ma pozval na Slovensko. Prvýkrát som tu potom prišiel v roku 1994. Vtedy som mal na starosti aj týždeň niektorého z duchovných kurzov.

Vaša služba je známa modlitbami za uzdravenie aj početnými uzdraveniami. Je naozaj také dôležité modliť sa za uzdravenie, keď Ježiš v evanjeliu hovorí, aby človek zobral svoj kríž a nasledoval ho?
Modliť sa za uzdravenie je dôležité predovšetkým preto, aby sme nasledovali príklad Ježiša Krista tak, ako nám o tom hovorí v evanjeliu. Ježiš začal hovoriť – evanjelizovať a okrem toho, že hovoril, uzdravoval chorých. Chodil a vyháňal zlých duchov z posadnutých. Tým, čo robíme, nasledujeme príklad Ježiša Krista – ohlasujeme a modlíme sa za uzdravenie.
Druhým motívom je to, že uzdravenia sú mesiánskymi znakmi. Sú znakmi prítomnosti Ježiša Krista a on je vo svojej Cirkvi prítomný skrze jeho Svätého Ducha. Takže uzdravenie je tým najistejším znakom, že Ježiš je prítomný. Preto je veľmi dôležité uzdravenie a modlitba za uzdravenie. Táto charizma je dar a má sa používať. Sám Ježiš dáva túto charizmu svojej Cirkvi preto, aby sme zistili, že on je prítomný a živý v Cirkvi a vo svete i dnes.

Kedy ste spoznali, že Boh vás pozýva slúžiť v Cirkvi týmto darom?
Keď sa na to dobre pamätám, bolo to v sedemdesiatom štvrtom. V mojom vnútri som vtedy cítil, zakúšal silný impulz, že sa mám modliť za istého kňaza, ktorý bol ťažko chorý. Modlil som sa a on bol, dá sa povedať, ihneď uzdravený z veľkej bolesti stredného ucha. A od tej chvíle som v podstate začal používať túto charizmu. Môžem naozaj povedať, že skúsenosti, ktoré mi potom Pán dal, hovoria o tom, že táto charizma je pre evanjelizáciu naozaj veľmi dôležitá.

V súvislosti s uzdravovaním sa hovorí o fyzickom – telesnom uzdravení, ale aj o vnútornom. Aký je medzi nimi rozdiel alebo ako spolu súvisia?
Keby sme chceli hovoriť v pravde, tak u niekoho, kto trpí napríklad fyzicky, väčšinou, nie stále, sa to potom prejaví aj na psychike. Takíto ľudia, ktorí trpia rozličnými telesnými chorobami, mávajú potom často depresie alebo sú vnútorne veľmi úzkostliví a precitlivení. Niekedy fyzické utrpenie spôsobuje psychické problémy. No platí to aj naopak. Ak má niekto problémy a trpí duševne alebo psychicky, odzrkadľuje sa to na jeho tele. Takže je tam určitý vzťah. Nie je to tak stále, ale vo väčšine prípadov áno.

Veľmi veľa ľudí na Slovensku chodí za všelijakými liečiteľmi, ktorí ponúkajú uzdravenie, často za veľmi vysokú cenu. Ako majú títo ľudia rozpoznať pravého Kristovho uzdravovateľa?
Problém je v tom, že toto sú práve tí „uzdravovatelia“. Ja nie som uzdravovateľ. Ja verím v Ježiša Krista.
Ak človek, ktorý má pred sebou túto otázku, verí v Ježiša Krista, vidí to a vie rozlíšiť. Ja, tak ako aj ďalší moji bratia, s ktorými žijem v komunite, veríme v Ježiša Krista a veríme, že on nám nechal tento príkaz – choďte a uzdravujte. My sa modlíme a ľudia sú uzdravení, ale určite nie sme uzdravovatelia a nenechávame si za to platiť.

Aké ťažkosti sprevádzajú službu uzdravovania? S akými prekážkami sa stretávate?
Jedným z takýchto problémov je to, že chýba viera v Ježiša Krista, ktorý môže a vie uzdraviť. Možno je to aj preto, lebo niekedy, v niektorých prúdoch v Cirkvi, je zakotvená myšlienka, že niesť telesnú chorobu je určitý stupeň svätosti. A toto je určitým spôsobom brzda pre to, aby človek mohol byť uzdravený. Väčšinou je to tak, že chorý človek sám nechce, aby bol uzdravený.

Národy sú zraňované históriou, napríklad aj naša cirkev je veľmi zraňovaná. Neuvažovali ste niekedy modliť sa za „choroby a zranenia“ národa?
My ako komunita sa, samozrejme, modlíme za uzdravenia alebo oslobodenia národov. Môžu to byť prekliatia alebo rôzne závislosti, ktoré sa v danom národe veľmi často prejavujú.

Stretli ste sa s nejakým výnimočným uzdravením, ktoré sa vám vrylo do pamäti?
V tejto chvíli mi prichádza na um jedno dievča, ktoré malo 19 rokov. Stalo sa to v Ľubline v Poľsku. Priniesli ju v sanitke. Bolo už len na prístrojoch a zomieralo. V kóme bolo už niekoľko mesiacov. Tak som povedal matke: „Choď, tvoja dcéra bude uzdravená.“ V ten večer sa prebrala z kómy a bola uzdravená. O šesť mesiacov po tom sme sa stretli.
A potom si pamätám na jedno dieťatko, ktoré malo 4 mesiace a zomieralo. Svätý Duch nám povedal, že do večera bude uzdravené. Dieťatko bolo úplne uzdravené a teraz má okolo desať rokov. Bolo to dievčatko a bolo uzdravené z rakoviny.
Ešte jeden prípad. Bol som vo Varšave. Prišiel za mnou manželský pár, ktorý 20 rokov nemohol mať deti. Manželka mala už 42 rokov. Povedal som jej, že do Jána budeš tehotná. Videl som ju potom v apríli a povedala, že do Vianoc ostala tehotná.

Za rozhovor ďakuje Dada Kolesárová.

---

Rozhovor 2008/02
Nemusí to vyť iba týždeň

V tomto povianočnom čase sa viac ako inokedy skloňuje slovo ekuména. Nielen o tejto téme sme sa porozprávali s Mgr. Slavomírom Sabolom, novozvoleným biskupom Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania.

Mnohé cirkevné spoločenstvá vstúpili do Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Ako sa tento týždeň prejavuje v Evanjelickej cirkvi?
Evanjelická a.v. cirkev sa taktiež zapája do Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov. Svedectvom toho je spoločná ekumenická bohoslužba, na ktorej sa každoročne zúčastňujú biskupi našej cirkvi spoločne s biskupmi iných cirkví žijúcich na Slovensku. Každoročne náš cirkevný časopis Evanjelický posol spod Tatier informuje o mnohých ekumenických stretnutiach, ktoré sa konajú v našich cirkevných zboroch po celom Slovensku. Osobne poznám niekoľko našich oltárnych bratov, ktorí iniciatívne oslovovali svojich katolíckych kolegov ku konaniu Týždňa modlitieb za jednotu kresťanov.

Kardinál Kasper povedal, že „ekumenizmus je povolaním každého kresťana.“ Aké miesto má ekumenizmus v živote evanjelika?
Evanjelici hovoria, že Biblia je pre nich prameň viery a pravidlo života. Ak by sme boli proti ekuméne, potom by sme museli z Biblie vyškrtnúť všetky miesta, ktoré hovoria o jednote, jednomyseľnosti a vzájomnej láske veriacich. Myšlienky ekumenického hnutia sú nám evanjelikom blízke, lebo v nich nevidíme túžbu cirkevných autorít, ale poverenie tej najvyššej autority – Pána Ježiša Krista. Budovanie ekumény na Kristových slovách, teda na biblickom základe, je blízke každému úprimne veriacemu evanjelikovi. Myslím si, že evanjelici to aj dokazujú svojou otvorenosťou pre spoločné aktivity s inými konfesiami.

Okrem približovania sa s Katolíckou cirkvou prebieha ekumenické hnutie aj medzi ostatnými protestantským komunitami?
Áno, a veľmi intenzívne. Zbližovanie sa protestantských cirkví má svoju platformu v Evanjelickej aliancii. Okrem rôznych spoločných podujatí počas roka je Aliančný modlitebný týždeň najviditeľnejšou formou, ktorá deklaruje toto vzájomné približovanie sa. Ten je každoročne organizovaný po sviatku Zjavenia Krista Pána mudrcom.

Kde vidíte prvé ovocie ekumenického dialógu?
Základným prínosom, na rozdiel od skorších konfesionalistických polemík, nás ekumenický dialóg naučil hľadať spoločenstvo v základoch viery a v tomto svetle vidieť a posudzovať trvajúce rozdiely. Naučil nás poznaniu, že to, čo spojuje, je podstatnejšie než to, čo rozdeľuje. Konkrétnym a veľmi dôležitým prínosom je vzájomné uznanie svätého krstu. Tento vzájomný konsenzus je najväčší nájdený spoločný menovateľ. Tým dávame najavo, že sme všetci, napriek rozdielnosti, údmi jedného Kristovho tela, jeho Cirkvi. Pokrok je aj v otázke ospravedlnenia z milosti (Augsburg 1999), aj keď problémy ešte pretrvávajú, lebo obidve strany vyvodzujú z tohto základného súhlasu odlišné dôsledky.

Kedysi bol ekumenizmus striktne chápaný ako včlenenie sa do Katolíckej cirkvi. Čo vy, evanjelický teológ, dnes chápete ako výsledok ekumenizmu?
Ja radšej používam slovo ekuména namiesto ekumenizmu. Všetky -izmy v dejinách menili ideu na ideológiu, kde účel svätil prostriedky. Takýto -izmový proces dopadol vždy negatívne. Ekumenické hnutie nemožno chápať ako včlenenie sa do nejakej cirkvi. Pojem ekuména alebo ekumenizmus majú svoj základ v gréckom slove oikos = dom. V dome dokážu žiť súrodenci, ktorí majú veľa spoločného, a predsa sú v niečom odlišní. Ich vlastná identita, teda aj odlišnosť, nie je prekážkou spolužitia, ak láska k tým, čo ich zrodili, im ostane svätou a smerodajnou. Ekuména je akási spoločná strecha nad všetkými kresťanskými cirkvami. Ich vzájomné spolužitie je možné, ak láska ku Kristovi bude silnejšia ako sebaláska. Blízke mi je programové vyhlásenie Valného zhromaždenia Svetovej rady cirkví v Uppsale v roku 1968, ktoré hovorí: „Cirkvi majú pracovať k okamžiku, keď vskutku univerzálny koncil bude môcť zase hovoriť za všetkých kresťanov a ukazovať cestu do budúcnosti.“ Myslím si, že konciliárne spoločenstvo konfesií je biblicky primeranou a realistickou možnosťou jednoty univerzálnej Cirkvi.

Blahej pamäti pápež Ján Pavol II. v encyklike Ut unum sint otvoril možnosť diskusie o pápežskom primáte. Váš bývalý generálny biskup Dr. Júlis Filo povedal: „Otázka pápežského primátu predstavuje pre vzťah luteránov a katolíkov zvláštny a kontroverzný problém.“ Myslíte si, že existuje riešenie tohto problému, ktoré by bolo prijateľné pre všetky strany?
Úrad pápeža vo forme, v akej existuje dnes, neotvára žiadnu ekumenickú perspektívu. Žiadna z nekatolíckych cirkví nebude akceptovať pápežský úrad v jeho dnešnej podobe. Spoločenstvo nekatolíckych cirkví a pápeža je možné, ak je artikulované spoločné pochopenie evanjelia a ak pápež nebude od nekatolíckych cirkví požadovať uznanie svojho primátu jurisdikcie a uznania dogmy o neomylnosti. Jednoducho povedané – možnosťou by bolo spoločenstvo s pápežom, ale nie pod pápežom. Pre nás je totiž úrad pápeža otázkou historického vývoja a nie Kristovho rozhodnutia.

Inštitucionálny ekumenizmus je dnes podľa väčšiny teológov výrazne zabrzdený. Teologický sa rozvíja pomaly. Myslíte si, že je potrebné napriek tomu hlbšie rozvíjať praktický a duchovný ekumenizmus medzi cirkvami?
Považujem to za potrebné. Odbúrava to veľa predsudkov medzi veriacimi jednotlivých cirkví a pomáha to pochopiť, čo sa za jednotlivými formami rôznych náboženských úkonov skrýva. Mnohokrát totiž v praxi zisťujeme, že obsahovo sme si blízki, len formy prejavu máme iné. Takéto zistenia sú neoceniteľným povzbudením na ceste ekumény.

Poznáte príklady praktického ekumenizmu na východnom Slovensku, ktoré by mohli byť príkladom pre iných?
V Košiciach existuje Ekumenické spoločenstvo cirkví, ktoré sa nachádzajú na území mesta. Veľmi sa mi páči ich aktivita v pôste vo Veľkom týždni, keď konajú Pašiový sprievod, zastavujú sa pri kostoloch a modlitebniach jednotlivých cirkví, kde sa spolu modlia a kde sa duchovní jednotlivých konfesií veriacim prihovárajú krátkou meditáciou. Takéto a podobné aktivity by som si vedel predstaviť na území všetkých farností.

Mottom tohto týždňa modlitieb je neustála modlitba. Ak by ste mohli poradiť dnešnému modernému človekovi, ktorý nemá čas na nič a na nikoho, akú modlitbu by ste mu poradili?
Modlitba je neoddeliteľnou súčasťou duchovného života veriaceho človeka. Je jeho dýchaním. Živý veriaci človek nemôže povedať, že nemá čas na dýchanie, t. j. na modlitbu. Ak je problém  nájsť si čas na modlitby v spoločenstve veriacich, môžu sa v daný čas modliť tam, kde sú. Tí, ktorí nemajú čas na nič a nikoho, by sa mali modliť: „Pane, otvor mi oči, aby som videl to, čo je v živote človeka najpodstatnejšie, čo urobí môj život zmysluplným a šťastným. Nedaj, aby som v starostiach života stratil z očí teba. Amen.“

Chcete ešte niečo dodať na záver?
Chcem vašej cirkvi v tomto novom roku popriať veľa duchovných darov na jej budovanie a zároveň dostatok lásky a odvahy k vzťahom s inými cirkvami. Náš biskup Karol Kuzmány už v 19. storočí vyjadril vo svojej piesni spôsob, ako budovať jednotu Cirkvi. Jeho slovami, ktoré nás pozývajú na spoločnú cestu, by som chcel ukončiť tento rozhovor:

Aby sme vždy jedno boli, ku Kristu sa priviňme,
aby sme vždy svorne žili, Krista do sŕdc prijmime!
To konajme, čo On žiada: je hlava, my údy zas,
Je Majster náš, my sme bratia, my sme jeho, On je náš.

Dietky Božie, poďme k Pánu jednotu tam obnoviť,
On znášal kríž aj pohanu, aby nás mohol spojiť;
ak sa nám však nedostáva bratskej lásky, svornosti,
prosme toho, čo ju dáva svojim verným v hojnosti.

Za rozhovor ďakuje Juraj Gradoš.

Mgr. Slavomír Sabol sa narodil v roku 1967 v Kukovej v okr. Svidník. Ordinovaný bol 15. júla 1990 v Poprade-Matejovciach. Pôsobil v Ochtinej, Chmeľove a v Bystrom. V decembri 2007 bol zvolený za biskupa VD ECAV (Východného dištriktu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania). Je ženatý, má tri deti.

 

 

 

---

Rozhovor 2008/01
VODA, VODA, VODA...

Nielen v bežnom, ale aj v cirkevnom živote sa často používa voda. Keby sme chceli nájsť mesiac, počas ktorého sa o túto životodarnú tekutinu z náboženského hľadiska zaujímame najviac, nepochybne by to bol január. Súvisí to s Bohozjavením, ktoré je v prvom rade sviatkom Kristovho krstu v Jordáne.

Otec Marcel, prečo vôbec existuje svätenie vody?
Aby sme našli odpoveď na túto otázku, najprv treba nastoliť iný problém: Aké je poslanie kňaza? Odpovedať môžeme rozličnými spôsobmi, ale najvšeobecnejší by znel takto: Základným poslaním kňaza je posväcovať tento svet, vesmír, jeho matériu. Keďže mimoriadne dôležitou súčasťou sveta je voda, bez ktorej by neexistoval život, ani prirodzený, ani nadprirodzený, kňaz má posväcovať aj vodu.

Je podľa vás úlohou kňaza posväcovať vesmír? Nie je azda jeho základným poslaním posväcovať človeka?
Isteže, v konečnom dôsledku ide o človeka, ale nielen oňho a nie vždy priamo oňho. Často počúvame o prvotnom (dedičnom) hriechu. Zmieňujeme sa o jeho dôsledkoch pre ľudskú prirodzenosť. Pripomíname, že zatemnil myseľ, oslabil vôľu, spôsobil našu smrteľnosť a vnútorný chaos. Zabúdame však na to, že prvotný hriech negatívne poznačil celý vesmír. Poukazuje na to svätý apoštol Pavol, keď v Liste Rimanom (8, 19 – 22) píše: „Veď stvorenie túžobne očakáva, že sa zjavia Boží synovia. Lebo stvorenie bolo podrobené márnosti – nie z vlastnej vôle, ale z vôle toho, ktorý ho podrobil a dal mu nádej, že aj samo stvorenie bude vyslobodené z otroctva skazy, aby malo účasť na slobode a sláve Božích detí. Veď vieme, že celé stvorenie spoločne vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach až doteraz.“ Kňaz teda neposväcuje len človeka, ale aj celý vesmír. V súvislosti s božskou liturgiou sa často zdôrazňuje, že má kozmický charakter. Práve preto sa kňaz a posluhujúci pohybujú vo svätyni podobným spôsobom, akým sa planéty pohybujú okolo Slnka. Ak si uvedomíme tento kontext, nemôžeme zabudnúť ani na vodu.

Aké svätenia vody pozná naša cirkev?
Gréckokatolícka cirkev, keďže patrí medzi východné cirkvi konštantínopolskej tradície, pozná tri druhy svätenia vody.

Povedzme si niečo o prvom spôsobe.
Pán Ježiš poslal svojich učeníkov do sveta najmä preto, aby učili národy Božím pravdám a krstili ich v mene Otca i Syna i Svätého Ducha (Mt 28, 19 – 20). Nevyhnutnou matériou krstu je voda. Ak jej prostredníctvom máme niekoho zbaviť hriechov a zaradiť ho do Kristovej cirkvi, najprv (ak nejde o mimoriadnu situáciu) ju treba posvätiť. Znamená to zbaviť ju akéhokoľvek pôsobenia diabla a preniknúť ju božskými energiami Svätého Ducha. Toto posvätenie vody nie je časovo náročné. Spočíva v ekténii, ktorú by mal predniesť diakon, a v kňazskej modlitbe. V ekténii prosíme, aby bola voda posvätená mocou, pôsobením a zostúpením Svätého Ducha, aby jej bola zoslaná milosť vykúpenia, požehnanie Jordána, a aby sa stala kúpeľom znovuzrodenia, odpustením hriechov a rúchom neporušiteľnosti. V kňazskej modlitbe sa zdôrazňuje, že voda je Božím stvorením a žiada sa o jej neprístupnosť nepriateľským mocnostiam a naplnenie anjelskou silou. Napokon kňaz urobí na vode znamenie kríža (trikrát ponorenými prstami a trikrát dýchnutím), pričom hovorí: „Nech sa znamením obrazu tvojho kríža zrútia všetky nepriateľské mocnosti.“

Pri uvedenom svätení vody teda zohráva dôležitú úlohu znamenie kríža.
To rozhodne áno. A nielen pri tomto, ale aj pri ostatných sväteniach vody, ba dokonca pri úplne všetkých sväteniach. Prakticky odnepamäti, prinajmenšom od čias svätého cisára Konštantína a jeho matky Heleny, sa kríž považuje za znak víťazstva nad hriechom a diablom.

Čo môžeme povedať o druhom spôsobe svätenia vody?
Druhým je takzvané Veľké svätenie vody. Viaže sa k Bohozjaveniu. Keďže tento sviatok je jedným z najstarších kresťanských sviatkov – podľa niektorých liturgistov existoval už v apoštolských časoch – opodstatnene môžeme predpokladať, že aj Veľké svätenie vody je mimoriadne starobylé. Naznačuje to aj skutočnosť, že hoci cirkvi latinskej tradície slávenie Pánovho krstu v Jordáne preložili na nedeľu po tomto sviatku, vodu aj naďalej svätia 6. januára.

Prečo sa spomenuté svätenie vody nazýva veľkým?
Z dvoch dôvodov. Po prvé: časovo je relatívne náročné. Jeho súčasťou sú tropáre, starozákonné čítania, apoštol, evanjelium, ekténia s vlastnými prosbami a rozsiahla modlitba svätého Sofronia, jeruzalemského patriarchu. Počas tejto kňazskej modlitby sa trikrát ponárajú do vody tri zapálené sviece, tri razy sa do vody fúka v tvare kríža, tri razy sa voda požehnáva rukou v tvare kríža a napokon sa tri razy do vody ponára kríž za spevu tropára sviatku.
Trojitá svieca symbolizuje Presvätú Trojicu, ktorá sa zjavila pri Ježišovom krste. Dýchanie predstavuje azda najpôvodnejší kresťanský spôsob exorcizmu. Ponorenie ruky nás neprekvapuje, lebo takto sa žehná relatívne často. A kríž sme už spomenuli. Toto svätenie vody sa však nazýva veľkým ešte z omnoho dôležitejšieho dôvodu. V jednom zo svojich diel svätý Ján Zlatoústy hovorí, že voda, ktorú si v tento deň veriaci odnášajú domov, sa neskazí, hoci sa uskladňuje jeden, dva alebo tri roky. Túto skutočnosť nazýva „zjavným znamením“.

Ako sa nazýva tretí druh svätenia vody?
Malé svätenie vody. Hoci jestvuje aj v skrátenej verzii, z hľadiska rozsahu ho za malé považovať nemôžeme. Obsahuje zvyčajný začiatok, 142. žalm, Boh je Pán s veršami, tropáre, 50. žalm, niekoľko desiatok iných tropárov, apoštol, evanjelium, ekténiu s vlastnými prosbami a kňazskú modlitbu s trojnásobným posvätením rukou a krížom, stichiru, ďalšiu ekténiu, modlitbu pri sklonených hlavách a prepustenie.

Kedy sa slávi Malé svätenie vody?
Nepochybne poznáte výrok: Marec – poberaj sa starec! Táto ľudová múdrosť reflektuje skutočnosť, že v našom podnebnom pásme je marec veľmi záťažovým mesiacom na zdravie človeka. V Konštantínopole bol takýmto mesiacom august, preto sa každoročne 31. júla vyberali z cisárskej pokladnice drevá svätého kríža, na ktorom kedysi visel náš Spasiteľ, a uložili sa na tetrapode Veľkého chrámu, čiže chrámu Hagia Sofia. Počnúc nasledujúcim dňom sa nosili v slávnostnom sprievode po celom meste, aby Pán všetky miesta posvätil a odvrátil choroby. 14. augusta sa potom znova odkladali. Okrem toho sa každoročne 1. augusta prostredníctvom týchto svätých driev posviacala voda, ktorá mala slúžiť na uzdravenie chorôb. Malé svätenie vody sa teda koná predovšetkým 1. augusta a slávi sa najmä preto, aby ľudia dosiahli uzdravenie.

Malé svätenie vody je neraz súčasťou programu našich odpustových slávností.
Áno. Uvedený zvyk existuje už niekoľko rokov a možno ho považovať za veľmi pekný a správny. Svätenie vody sa totiž nemusí sláviť len 1. augusta, ale kedykoľvek je to potrebné. Odpustové slávnosti sú príležitosťou, pri ktorej sa na jednom mieste zhromaždí veľké množstvo veriacich ľudí. Viacerí z nich majú nejaké zdravotné ťažkosti. Je veľmi správne pokúsiť sa im pomôcť aj uvedeným spôsobom.

Slovíčko na záver...
Úprimne želám všetkým čitateľom Slova, aby aj pomocou svätenej vody stále viac dosahovali zbožstvenie, ktoré je cieľom nášho života.

Za rozhovor ďakuje Milan Kandráč.

Otec ThLic. Marcel Gajdoš sa narodil 9. januára 1974 v Bratislave. Po ukončení gymnázia bol prijatý na Rímskokatolícku bohosloveckú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a do kňazského seminára. Keď objavil svoju príslušnosť ku Gréckokatolíckej cirkvi, prestúpil na Teologickú fakultu Prešovskej univerzity. V roku 2001 prijal kňazskú vysviacku z rúk vladyku Milana Chautura, od ktorého dostal poverenie pracovať na preklade bohoslužobných kníh do slovenčiny. Je ženatý a má štyri deti.